Pôvodne rusínska obec patrila v rámci administratívno-správneho členenia Uhorska (Slovensko do roku 1918 bolo súčasťou Uhorska) do Zemplínskej stolice a od 19. storočia do Zemplínskej župy. V rámci Zemplínskej župy tvorila súčasť humenského a neskôr medzilaboreckého okresu.
Od druhej polovici 19. storočia Volica patrila do obvodu vyšnočabinského notariátu a matričného obvodu a po jeho rozdelení na prelome 19. a 20. storočia notariát a matrika pre Voličanov sídlila vo Vyšnej Radvani (tu bol aj poštový úrad).
Sídlisko založil šoltýs (dedičný richtár) s usadlíkmi najneskôr začiatkom 15. storočia na majetkoch zemanov zo Zbudského Dlhého či Zbudze.
Do dnešných dní prvý hodnoverný písomný doklad o tejto obci poznáme z roku 1415. Ide o súdnu listinu týkajúcu sa rodinného sporu medzi šľachticmi zo Zbudze, v ktorých išlo aj o majetkové podiely v dvoch Voliciach, a to Nižnej a Vyšnej. Pravdepodobne pôvodne existovala iba jedna Volica, ktorá sa pred rokom 1415 nakrátko rozdelila na dve samostatné obce, a to Nižnú a Vyšnú Volicu.
Donedávna neoprávnene uznávaná prvá písomná správa o Volici z roku 1405 sa vzťahuje na celkom inú stredovekú zaniknutú lokalitu Volicu (dedina ležala neďaleko Lesného a Nacinej Vsi.
Týka sa jej písomná správa aj z roku 1405 a v neskorších písomnostiach vystupovala pod názvom Volicza). Potvrdzujú to nedávne publikované výsledky z vedeckých výskumov dvoch vynikajúcich slovenských historikov stredovekárov PhDr. Jána Beňku a univerzitného profesora Ferdinanda Uličného.
V roku 1415 je dedina uvedená pod názvom Vokycha, Volicha, v roku 1463 Wallycza, v roku 1521 Alsowolycza a Felsowolycza, v roku 1560 Volycha, v 17. storočí Volica, Volycha a Volicza, v 18. – 19. storočí prevládali názvy Volicza, Wolicza, Wolica, Volica a Volyica. Od začiatku 20. storočia bol oficiálny názov obce Ökröske.
Názov dediny pochádza z východoslovanského slova Volja a v slovenčine mu zodpovedá slovo „lehota“.
V roku 1560 – Halayko, Mykolko, Faber, Czenko Rych, Daniko.
V roku 1715 – Zvanyko, Szepiák, Fimulák, Magocs, Lohomecz, Fecsák, Singanics, Beznisek.
V roku 1772 – Lupkovszky, Vanykov, Popovics, Rohaly a iné.
V roku 1828 – Barány, Baszala, židovské Berko, Halyo, Hopta, Hrivnák, Cháj, Chuly, Kluhonyics, Kobulka, Krajnyák, Kuhta, Lohonicz, Pajtás, Pinkesz, Revák, Rohan, Rohanicz, Simulál, Turok, Vanyko a ďalšie.
Rok 1828 – Halyo Ján
Roky 1895 – 1918: Chaly Vasiľ
Bacza Andrej
Kohály Ján
Chaly D.
Gajdos Teodor
Firkály Ján
V 16. storočí bola Volica malou dedinou. V roku 1560 tu žilo šesť domácností, a to dve šoltýske, dve slobodnícke (poddaní oslobodení od niektorých poddanských povinností alebo poddaní so slobodou sťahovania) a dve želiarske (chudobnejší poddaní).
V roku 1560 šoltýske domácnosti platili zemanom zo Zbudze jeden zlatý ročne a dávali aj zajaca a krahulca. Slobodnícke domácnosti platili po 50 denárov a odovzdávali 1,5 gbela ovsa.
V roku 1598 majetky Volici patrili šľachticom Štefanovi Táros, Baltazárovi Virginás, Albertovi Nyárády, Jurajovi Kalocsay, Damiánovi Rácz a Imrichovi Fűzy.
V roku 1600 bolo vo Volici obývaných jedenásť poddanských domov a pravdepodobne dva domy šoltýsov.
V 17. storočí tunajší obyvatelia chudobneli a na prelome 17. a 18. storočia bola Volica naďalej malou dedinou.
Po roku 1711 tu žilo osem sedliackych (majetnejší poddaní) domácností a stál tu aj mlyn. Na prelome 20. a 30. rokov 18. storočia v dedine obývanej gréckokatolíkmi (uniatmi) stálo šesť či sedem domov. Volica bola zálohovaná šľachticovi Viczmándymu a ďalším. Tunajšia pôda bola často poškodzovaná záplavami z vôd Laborca.
V rokoch 1782 – 1784 na začiatku dediny stál drevený chrám s ohradeným cintorínom. Popri chráme stálo niekoľko domov. Obydlia sa najmä sústreďovali popri ceste, ktorá prechádzala stredom dediny a rozdeľovala ju na dve polovice. Mimo intravilánu Volice sa nachádzal jeden vodný mlyn. Z obce vychádzalo niekoľko ciest rozličnými smermi k najbližším dedinám. Hustý lesný porast sa nachádzal trochu ďalej od obce.
V roku 1772 Volica patrila štyrom zemepánom, a to Alexandrovi Szirmay, Andrejovi Boronkay, Ladislavovi Bernáth a Františkovi Szentléleky.
Obyvatelia pre svojho zemepána pôvodne robotovali, ale v 18. storočí už časť poddaných svoje povinnosti voči zemepánovi splácala v peniazoch. Ďalší robotovali podľa starého zvyku. V chotári, ktorý bol napriek hnojeniu veľmi slabo úrodný, hospodárili dvojpoľným systémom. Problémom bola nedostatočná výmera lúk a pasienkov pre dobytok. Na trh chodili do Humenného, Stropkova, kde predávali nadbytok z bieleho súkna, ktoré vyrábali doma a obchodovali tu aj s dobytkom. Peniaze si zarábali aj prácou vo vzdialenejších vinohradoch. Cirkevný desiatok (desiata časť z úrody) platili stolici. Zemepánsky deviatok (deviata časť z úrody) neplatili. Zemepánovi dávali naturálie.
Jednotné povinnosti tunajších poddaných, podobne ako v celom Uhorsku, od 70. rokov 18. storočia až do roku 1848 určoval celokrajinský urbár.
V čase jozefínskeho sčítania (1784 – 1787) vo Volici žilo 179 obyvateľov v 30 rodinách a 26 domoch. Bývali tu výlučne poddaní. Zemepánom bol Andrej Szirmay, Jozef Boronkay a ďalší členovia rodiny Boronkay.
V roku 1825 sa už v tej dobe nový murovaný chrám, okolo ktorého bol cintorín, nachádzal sa mimo zástavby. Dedina sa oproti roku 80. rokom 18. storočia výrazne rozrástla a mimo intravilánu sa naďalej nachádzal vodný mlyn a pri ňom statok alebo majer.
V roku 1828 v 40 domoch vo Volici bývalo celkovo 311 obyvateľov, z toho 15 židov.
V roku 1796 bol nad dedinou a cintorínom postavený klasicistický gréckokatolícky chrám - cerkev - Zosnutia Presvätej Bohorodičky (rekonštruovaný bol v rokoch 1922, 1954 a 1996), vnútorné zariadenie pochádza z prvej polovice 20.storočia. Dominantou interiéru je drevený vyrezávaný ikonostas. Veľký význam pre obec malo vybudovanie železničnej trate Humenné – Medzilaborce v roku 1873, ktorá ju spojila s blízkymi mestami. Od roku 1890 sa datuje existencia protipožiarneho družstva, ktoré existuje dodnes.
20. storočie
V roku 1910 žilo vo Volici 305 ľudí. Od roku 1914 fungovala prvá gréckokatolícka škola, učiteľom bol pán Kerlik. V čase masového vysťahovávania ľudí za prácou do cuziny začiatkom 20. storočia sa aj z Volice odsťahovalo viacero občanov do Belgicka, Argentíny, USA a Kanady. V roku 1940 sa k trvalému pobytu v obci prihlásilo 442 obyvateľov. V roku 1944 bolo po ťažkých bojoch na cintoríne za cerkvou pochovaných niekoľko desiatok padlých nemeckých vojakov.
Ich telesné pozostatky boli na prelome 20. a 21. storočia prevezené do Nemecka. Volica bola elektrifikovaná v roku 1957, obecný vodovod sa uviedol do prevádzky v roku 1969. V tomto období bol zaznamenaný aj najväčší počet stáleho obyvateteľstva, v roku 1961 tu žilo 549 občanov. Bola postavená škola, železobetónový most cez Laborec (v roku 2006 zrenovovaný), zaviedol sa obecný rozhlas a vyasfaltovali sa cesty. Od sedemdesiatych rokov 20. storočia však stav obyvateľstva dostal klesajúcu tendenciu, ktorá trvá dodnes.
V roku 1950 po násilnom zrušení Gréckokatolíckej cirkvi bol gréckokatolícky chrám veriacim zhabaný a stal sa majetkom pravoslávnej cirkvi. Tento stav trval až do roku 1968, kedy bola oficiálne obnovená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi. Majetkový prevod sa nezaobišiel bez provokácií z jednej aj druhej strany. História organizovaného športu vo Volici siaha do roku 1975.
